Človek si povie, že bude optimistický, stále pozitívne naladený a milý ku všetkým. A ono sa to aj dá splniť. Dokážem sa pozrieť do očí človeku, ktorý mi ublížil, aj sa usmejem. Aj zabudnem. No jediné na čo neviem, možno nechcem zabudnúť sú spomienky. Často vyvolané nejakým detailom. Vôňa, pieseň, miesto. A vtedy vždy rozmýšľam, chcem aby som zabudla na tie spomienky alebo nie?
Chcem sa takto o rok s niekým rozprávať, a nespomenúť si na moment záchvatu smiechu, ktoré mi nikto až k slzám spôsobil vtedy? Vtedy dávno.
Alebo chcem si ich pamätať? A trápiť sa, že prečo už to je preč? Neviem si odpovedať.
Najsmutnejšie na tom je asi aj tak len fakt, že keď raz život zatvorí dvere, asi ťažko ich už otvoríš.
Hovorí sa o odpustení, ale nehovorí sa o následkoch. Hovorí sa o zabudnutí, ale nie o tom, že ak človek odpusí, musí zabudnúť hlavne tie zlé veci.
Musím, ale priznať, že som masochista, rada si len tak ľahnem a spomínam. A užívam si bolesť, lebo to je to jediné čo mi zostalo
A svieca horí ďalej. Svetlo v tmách. "A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali." Jn 1,5
love,
Ceci
xxx
(photo credit- me)
No comments:
Post a Comment